Maliar Štefan Polák patrí ku generácii kultúrnych „nomádov“ – šťastlivcov, pre ktorých hranice času, územia či štýlu už dávno prestali byť neprekonateľnou prekážkou. Tých, ktorí znovu objavili prachom zapadnuté cesty a v húštinách zabudnutia odkryli svieže pramene inšpirácie. Možno aj práve preto odjakživa videl a maľoval to, čo nevidí každý. Prchavé zážitky z detstva, verše básnika, literárne príbehy, filozofické úvahy, spomienky na siluetu krajiny, či krivku ženskej hrude – to sú len niektoré z nespočetných impulzov, ktoré stáli na počiatku dejov, zašifrovaných v jeho obrazoch. Dejov, v ktorých sa prelína dávna minulosť so súčasnosťou, a kde metafory, tajuplné odkazy a posolstvá dostávajú nové významy.

Štefan Polák je bytostný maliar. V jeho tvorbe sa prelínajú princípy poetickej imaginácie a fantazijného realizmu poznačené prvkami informelu a lyrickej abstrakcie. Využíva výlučne maliarske prostriedky a ťaží predovšetkým z pôsobivej sily farby. Jeho farebné štruktúry či jemné lazúry umocňujú účinok kompozícií oscilujúcich na pomedzí konkrétneho a abstraktného sveta. Svoje príbehy maľuje skôr v náznakoch než v súvislých dejoch a je až neuveriteľné, že v mnohých abstraktných obrazoch tlmočí v priestore štruktúr a farieb významy a odkazy rovnako intenzívne ako v tých, kde zobrazí reálny tvar či konkrétnu tvár. Sústreďuje sa na dávno zabudnuté údaje, aby utkal ľudské príbehy, v ktorých sa prekrýva história so súčasnosťou, v ktorých ožíva duch miesta a doby, a kde nájdeme i reflexiu vlastných zážitkov a pocitov.

Ecce homo je nekonečný príbeh a jeho nespočetné umelecké reflexie nachádzame už celé stáročia. Jeho tajomná mystika a spiritualizmus rezonuje i v mnohých dielach Štefana Poláka, ktorý práve cez výrazovú silu farby a kontrast abstrakcie a figurálnych prvkov tlmočí emocionálnu podstatu tohto posolstva.