Narodil sa 16. apríla 1943 v Tajove. V rokoch 1961 –1967 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v prípravke u prof. Dezidera Millyho a na oddelení monumentálnej maľby u prof. Petra Matejku. Žil v Bratislave a venoval sa komornej maľbe, kresbe a monumentálnej tvorbe vkomponovanej do architektúry. Je autorom a spoluautorom (väčšinou v spolupráci s V incentom Hložníkom) mnohých vitrážnych okien, mozaík a reliéfnych betónových stien. Jeho maliarske dielo, výrazne expresívne a dynamické, je charakteristické neobyčajným koloristickým cítením a inklináciou k abstrahovaniutvarov, často až za hranicu predmetného sveta. Z pohľadu ikonografie sú východiskom jeho diel najmä kozmické a kozmologické tendencie a jedným z inšpiračných zdrojov jeho tvorby je i antropický princíp, ktorý autor rozvíja do osobitých polôh. On sám ich definuje ako „program nevyhnutného neklasického humanizmu“. Humanizmu, ktorý túži odhaliť nielen podstatu ľudskej existencie, ale preniknúť i k samotnej podstate hmoty. Zelinovu tvorbu – veľké rozmerné plátna i komornejšie diela – charakterizuje erupcia farby. Žiarivej a čistej, ktorá v smelých akordoch, súzvukoch i disharmóniách ovláda celok a s neutíchajúcou silou víri pokojnú hladinu neutrálneho pozadia. Farba, ktorá má u Zelinu i výraznú funkciu symbolu, sa v jeho rukách mení na tvárnu matériu, ktorú kombinuje s pieskom, štrkom i textilnými fragmentmi, čím dosahuje reliéfnosť svojich diel. Ich emotívny účinok umocňujú i ďalšie permanentne prítomné prvky: dynamická kompozícia, expresívnosť tvarov, línií a farieb a predovšetkým monumentálne cítenie foriem. Zelinovo dielo i napriek polarite princípov a prvkov, napriek zápasom, ktoré sú pre neho prirodzenosťou, i napriek tomu, že v jeho dielach z posledných rokov ľudská figúra často absentuje, je spontánnym vyznaním lásky k životu, je oslavou tvorby a poctou novému tisícročiu. Ľubomír Zelina zomrel na vrchole tvorivých síl 18. februára 2016 krátko po svojom návrate zo študijného pobytu v Cité des arts v Paríži.